Zmätený ? Nečudujem sa.
Šla som okolo toho hradu snáď tisíci raz. Ticho, šero a ja sa prechádzam popri starom, kamennom, sivom hrade, ktorý by sa dal nazvať aj zrúcanina. S pohľadom upretým dopredu kráčam popri tajomnej polostavbe a snažím sa nevnímať krákajúce vrany. Čierne drzé vrany usadené na stĺpoch postavených, aby držali po kope tú hŕbu kameňa. Ak upieraš pohľad na jedno miesto, vieš ľahšie ignorovať niečo, čo ťa vyrušuje. Ale toto bolo iné. Bolo to, ako keď chceš kričať, ale nejde to, keď chceš bežať a pritom stojíš na mieste. Všetko čo som chcela, bolo teraz naopak. Ako keď chceš kresliť červenou, ale kreslíš modrou. Nevedela som ignorovať krákanie vrán, tak ako som nevedela ignorovať inokedy mne príjemné praskanie konárikov pod mojimi nohami. A už keď som si na to po čase zvykla, šla som bez toho aby som sa otočila stále upretá na ten istý bod. Zrazu začali vrany krákať hlasnejšie a ja som si povšimla ako na stĺpy na ktorých pred malou chvíľou sedeli vrany vyskočili vojaci. Boli oblečený v sakách a nohaviciach divnej zelenej farby a cez stred saka červený pás na ktorom boli odznaky. Zlaté odznaky. Chvíľu sedeli skrčený na tých stĺpoch a potom vytiahly z kapsy, ktorú som si doposiaľ nevšimla kušu. Každý jednu. Namierili a začali strieľať rovno pred seba. Nevšímali si či idem pred nimi alebo nie. Len strieľali. Pred seba v rovnakých intervaloch. A ja som len kráčala, bez toho aby som sa snažila o útek. Nezmohla som sa na beh, len som kráčala. Neviem, čo to so mnou je. Stále kráčam rovno ako zhipnotizovaná. Krákajúce vrany som ignorovať nevedela, ako to, že vojakov, strieľajúcich priamo na mňa ignorovať viem?
Diskusná téma: Zmätený ? Nečudujem sa.
Neboli nájdené žiadne príspevky.