Júnová, búrkou sprevádzaná noc.
Júnová, búrkou sprevádzaná noc.
Je noc. Tíško sedím vo svojej izbe na posteli. Turecký sed, ako sa tomu hovorí. Mám zatvorené oči, a počúvam. Počúvam to, čo je okolo mňa. Čo je vlastne okolo mňa? Uvedomujem si, že vôbec nevnímam to, čo sa deje. Opäť sa vraciam späť na zem, z ríše myšlienok o ničom. Započúvam sa do zvuku, ktorý okolo mňa poletuje ako suchý lístok. Počujem kvapky, ako udierajú do okna mojej izby. Počujem ich tiché hlásky ako sa mi prihovárajú. Počujem ich. Zhlboka dýcham, no nie príliš nahlas, aby som neprerušila to ticho, tlmené nárazmi kvapôčok do skla. Bum, bum ,bum...
Započúvaná do kvapkania kvapiek, so zavretými očami, zmyslami odkotúľanými ďaleko odo mňa, prerušil nádhernú chvíľu rachot. Hrmí. Otvorím oči. Chvíľu mám pred nimi len hmlu a slabé svetlo, ale postupom času sa mi otvoria dokorán a všetky zmysly začnú plne fungovať.
Neskutočné. Dívam sa von oknom, do tmavej tmy. Nič, len tma. Cez otvorené okno sa pozerám do čierňavy, ktorá vládne tejto noci. Pár kvapiek sa zatúla k mojej tvári a osvieži ju vlhkou, vlažnou vodou. Opäť akoby ma opúšťali zmysly zadívam sa do prázdna. A ako obyčajne z myšlienok, ktoré blúdia z miesta na miesto, vytrhol ma silný záblesk. Blýska sa.
Je obdivuhodné, ako si človek dokáže užívať búrku ak sa nenachádza uprostred nej. Vonku. V prázdne. V tme. Sám. Pod holým nebom. Napospas dažďu, bleskom a hrmeniu. Napospas všetkému a zároveň ničomu.
Zrazu všetko stíchlo. Prestalo hrmieť. Prestalo sa blýskať. Kvapky padajú na parapetu a okno v čoraz vzdialenejších intervaloch. Zrazu ticho. A ja opäť sedím na posteli omámená.