Imagine...No...LIVE!
Pamätáš na naše popoludnia? Sedela som na lavičke, ty si mal hlavu na mojich kolenách. Obaja sme obdivovali okolie, popadané lístie, veľký gaštan, ktorý je tam ešte do dnes. Počúvali sme melódiu prírody, čvirikanie vtákov, šušťanie vetra v korunách stromov. Nebolo to ako z filmu, nebolo to ako z rozprávky, bolo to ako zo sna. Ja, ty sloboda. Veď vieš. Ten pocit, že som z niekym, kto to ocení, kto si to zaslúži, koho si zaslúžim ja.
Predstavovala som si, že v tejto polohe zostaneme naveky. Predstavovala som si, že z jesene sa stane zima, z našich úst bude vychádzať biela para, že na našu tvár budú padať jemné vločky a potichu sa roztápať, že budeme počúvať krákanie vrán a nebudeme mať strach...že zo zimy sa stane jar a budeme pozorovať topenie snehu, kvapky topiaceho snehu padajúce zo stromu na zem, že uvidíme ako spod zeme vykúkajú nové kvietky a ako kvitnú pomaličky a pozoruhodne...
Ale bolo to zbytočné. Nemusela som si to predstavovať, lebo ja viem, že ty si tu stále a môžem byť s tebou. Či už je zima, jar alebo leto. Viem, že tebe nezáleží na tom, čo mám na sebe, aké mám vlasy, alebo či mám make-up. Nie. Si jedinečný. Si úžasný. Si jediný, ktorého budem ľúbiť navždy, či už budeš pri mne alebo odo mňa.
PS: Aj keď viem, že ty si to nikdy neprečítaš, veď ako by si mohol, nevieš čítať, ale chcem aby vedeli ostatní, že na svete existujú osoby, podotýkam osoby, nie ľudia, ktorých môžete ľubíť a ľúbiť a oni vám to budú vracať späť dvojnásobne.
